Deň 7 – Jalta (Livadija, Lastovičie hniezdo)

Viac, či menej romantický deň strávený prehliadkami pamiatok a nocou na najkrajšej pláži, prepletený našim jediným ohrozením na živote počas pobytu – hlavný aktér Roman...no, ale veď čítajte....

Ráno spoločne vyrážame na Spartak, centrum, kde stojí väčšina autobusov a vstup na promenádu pri pláži. Našim cieľom je Livadia – palác, ktorý sa preslávil stretnutím predstaviteľov štátov ZSSR, USA a V. Británie - Stalina, Rooswelta a Churchilla v 1945 , tzv. Jaltská konferencia, na ktorom si podelili naše štátiky v Európe. Na tomto mieste vidíme typický obraz turizmu – kopec turistov, kde-tu dokonca nejaká nemčina, vstupné nás odrádza a napokon nie je treba keďže sú pootvárané veľké okná, spravíme pár dokumentačných fotiek a ideme radšej do priľahlého parku, ktorý nám poskytuje pekný výhľad na more.

Odchádzame na hlavnú pláž, okúpeme sa a prezeráme si ponuku „fakultatívnych výletov“ – kupujeme si lístky na výlet loďkou k Lastovičiemu hniezdu (spiatočný 15 UAH/osoba), snáď druhej najznámejšej atrakcie Jalty - malebný zámoček na skalnom brehu, pre niekoho gýč, pre iného obdiv k fantázii, na akom neuveriteľnom mieste sa dá postaviť zámok. Napokon môžte vidieť sami. Atrakcia je ešte väčšmi preplnená turistami, takže, ak sa tam chcete vydať buďte pripravení na rady. Pomaličky v dave kráčame po schodoch, musíme zaplatiť 2 UAH ak chceme isť úplne hore. Obchádzame po terase zámoček dookola (v interiéri zriadili reštauráciu...), robíme pár pekných fotiek a odchádzame späť na loďku.

Po príchode späť do Jalty chceme pokračovať ďalej smerom do Alupky, ale rýchla letná búrka nás zaženie do pravoslávneho chrámu. Po príchode do domu balíme batohy a opúšťame našu „babušku“ i Jaltu. Keďže je už podvečer a my sa ponáhľame späť na pobrežie, lebo sme rozhodnutí, že „maršruty“, či autobusy zameníme tentokrát za lodnú dopravu a využijeme jednu z pravidelných liniek smerom na Alupku. Cestu od domu si krátime skratkou dole kopcom pomedzi záhrady a domy až sa dostávame do nie príliš vábneho porastu s odpadkami, skupinu vedie Amp, plot nikde takže pokračujeme. Amp, Amp, čítať azbuku mu síce problém nerobí, napriek tomu podcení varovnú tabuľku na pozemku „Vnimanie, achranaeťsja služebnymi sobakami“ „Pozor, chránené služobnými psami“.... a pokračuje ďalej a keď sa dostaneme konečne na chodníček vyrúti sa nás obrovské psisko a z odstupu na nás zlostne šteká a vrčí. Rasa psa sa nedá určiť, snažíme sa rešpektovať jeho územie a tak Amp pomaličky so Zuzkou prejdú popri ňom za závoru, ktorá evidentne oddeľuje psov revír, lebo ten už ďalej nepokračuje. Neviem kto má väčší strach, či my alebo pes, ale vzduch náhle hustne....nasleduje Marcel, ja a Dulo, každý so svojim batohom, čo nás riadne znevýhodňuje, psisko si nás sleduje za neustáleho zlostného štekotu a ako vychádzame za závoru pokračuje aj on a štekotom nás vyháňa. Horšie je na tom však Roman, ktorý vzadu ešte robil nejaké fotky, a tak sa oddelil od našej skupiny a ostal sám. Pes sa samozrejme už venuje len jemu a my ho spoza závory upokojujeme, že len nech sa pomaličky krok za krokom posúva a prejde tak, ako sme prešli aj my. Bohužiaľ, pes už pokročil bližšie a či prekročil nejakú tú svoju útočnú vzdialenosť, či ho Roman proste vyprovokoval niečím iným, zrazu sa po ňom rozbieha, Roman sa za hlasného kriku rozbieha nevídanou rýchlosťou smerom k nám, Zuzka jačí „nebež, nebež !!!!“, my s ňou reveme tiež ... a držíme Romanovi palce, myslím, že každý z nás mal v tom momente v sebe maximum adrenalínu zo strachu a zlosti ... našťastie Roman je rýchlejší ako pes, ktorý sa mu už-už zahryzol do lýtka a skokom sa hodí pod závoru, aby sa dostal k nám do bezpečia.

Pes za závoru nepokračuje, ale jeho zlovestné tesáky nám naháňajú ešte dlho hrôzu pri predstave, čo by sme si počali s Romanom a jeho roztrhanou nohou, jedno je isté boli sme len kúsok od toho, aby sa naša dovolenka skončila predčasne. Na niektoré veci sa človek proste dopredu pripraviť nemôže. Prikladám fotku s varovaním pred psami, ktorú som si potom odbehol cvaknúť – nie náhodou je roztrasená a neostrá! Keď uvidíte podobnú, vedzte, že máte brať nohy na plecia :) !

Rýchlo sadáme do loďky a cestujeme do Alupky, po ceste znova obchádzame Lastovičkino hniezdo, škoda mohli sme si ušetriť čas, ktorý sme doobeda stratili výletom na toto miesto. Úplne si postačí pozrieť túto atrakciu plaviac sa okolo. Na lodi sa z amplióna ozýva sprievodcovský hlas, ktorý rozpráva pálacoch, "dačách" a liečebniach ktoré vidno po celom pobreží. Vyrozumeli sme toľko, že za cárskeho Ruska tu boli obľúbené letné sídla cárskej rodiny, neskôr komunistických predstaviteľov, ale samozrejme myslelo sa aj na rekreáciu a rehabilitáciu pre bežný robotnícky ľud. Po pol hodinke zastavujeme v maličkom zálive – Alupka, vystupujeme a po márnom hľadaní miesta na prespanie (kamenistá pláž), sme zakotvili priamo na pláži na lehátkach pod prístreškom, museli sme len sľúbiť personálu, že ráno pred príchodom ubytovaných budeme už zbalení, super... Pridáva sa k nám trojica -násťročných Rusov (1 Rus a 2 Rusky), či sa môžu rozložiť pri nás, prečo nie, dozvedáme sa, že idú stopom z Nižnij Novgorodu, žiadne batohy, pár „igelitiek“ a deky miesto spacákov !!! Samozrejme rodičom doma povedali že idú niekde na vybavené...Aby toho nebolo dosť dávajú sa s nami do reči i nejakí Poliaci, tiež sa pridávajú, a keďže Poliakov je vonku vždy viac, zrazu sme skupinka asi 20 mladých ľudí. My sme radi, že konečne stretávame nejakých cudzincov, otvára sa nejaká tá „butylka“ poľskej vodky, slovenskej borovičky a Rusi pridávajú červené Krymské víno...zábava graduje... až ideme hľadať „večierku“ do mesta a po doplnení zásob pokračujeme do rána...
Roman: niekedy okolo polnoci som vliezol do mora...vlny, ich šum, svit mesiaca...dokonalý relax...sloboda... na konvenčnej dovolenke s cestovkou som veru taký pocit nezažil...