Deň 2 – Ľvov - Dnepropetrovsk

Historické mesto, dobrosrdeční ľudia, chudoba a Ruslana!

Nad ránom prichádzame do Ľvova (Lviv po ukrajinsky), 800-tisícovej metropoly Zakarpatskej Ukrajiny, historického stredovekého mesta (UNESCO od 1999), ktoré patrilo v histórii striedavo Poľsku, Rak.-Uhorsku, Rusom a napokon konečne Ukrajincom (viac o historii tu >>>). Sprievodcu nám robí náš nový kamarát Toľja - spolucestujúci z busu, 40-ročný podnikateľ v stavebníctve, vďaka ktorého pomoci sa nám podarilo kúpiť vlakové lístky na Krym pre celú skupinu. Po príchode na obrovskú a nádhernú stanicu (mimochodom tak, ako počas celej cesty na Krym) – „vakzal“ nás pani za okienkom odbila, že žiadne lístky do Simferopoľu (konečná hlavného vlakového spojenia) už nemá, nemá ich na dnes ani na zajtra, ďalej naša komunikácia končí. Toľja berie veci do vlastných rúk a po asi 20-minútovej diskusii a vybavovaní dostávame do ruky lístky na Krym s jediným prestupom v Dnepropetrovsku, odchod je neskoro večer a my máme takmer celý deň na prehliadku Ľvova.
Bola to zaujímavá skúsenosť, tetušky za nami čakajúce v rade - až na jednu nervóznu pani na konci, ktorej vlak mal o pár minút odchádzať - celý čas bez mihnutia oka trpezlivo čakali. Hoci sa rad 20 minút nepohol. Vo všeobecnosti je o Ukrajincoch známe, že sa nikam neponáhľajú. Žeby to bolo tými vzdialenosťami, kde 1-2 hodiny hore-dolu nehrá žiadnu úlohu?
Lístky do ležadlového kupé nás spolu stáli o 20 UAH viac, s takýmto „bakšišom“ pre predavačku rýchlo súhlasíme, lebo celková cesta Ľvov – Krym nás napokon vychádza na niečo cez 100 UAH (asi 700 Sk).

Keďže „práca chvatná, málo platná“, do prehliadky mesta sa púšťame až po posedení v staničnom bufete, na pár pív nás pozýva najskôr Toľja, potom „berieme“ my, navyše mu dávame zopár z plechoviek Plzenského prazdroja, ktorý som prezieravo kúpil pred odchodom a poslúžil ako dobrý „bakšiš“. Bariéry padajú, a i keď navôkol vidno všade chudobu, ľudia sú milí a pohostinní. Až na otravné deti rómskeho pôvodu (hoši nic ve zlém, ja nejsu rasista) ktoré striedavo chodia pýtať peniaze, údajne na chleba, obďaleč majú aj rodičov, dávame im nejaké pagáče čo máme rozložené na stole (ešte z domácich zásob), náš nový domáci kamarát ich ale odháňa v ich rodnej reči (no ktovie či v rodnej, ide na nich ukrajinsky). Vraj ich veľmi dobre pozná, nemajú čo žobrať, vie že bývajú v takých veľkých domoch, až by sme pozerali...nuž ktovie, ale každopádne sa zvlášť nepohoršujeme, takéto výjavy sú aj bežná slovenská realita.

Toľja nám ponúka služby sprievodcu, batohy nechávame na stanici a odchádzame s ním do historického centra mesta. Po meste sa vozíme električkami, Toľja nám vždy aj napriek našim protestom lístky zaplatí. Lístok na električku sa kupuje pre našinca nezvyčajnou formou - v každej sedí nejaká tetuška, ktorá akonáhle sa voz pohne, začne sa prechádzať a predávať lístky. Jedna jazda = 0,50 UAH. Ľudia sa k nej sami iniciatívne načahujú a strkajú jej drobáky, hoci aj už počas vystupovania. Toto veru už slovenská realita nie je....

Prezeráme si centrum, sadáme niekam na obed a potom odchádzame do miestnej vojenskej nemocnice, ktorú práve rekonštruuje firma nášho sprievodcu Toľju. Veliteľ posádky nemocnice nás s hrdosťou sprevádza po historickej budove, spomína jej históriu (počas 2.svetovej tu sídlilo velenie Luftwaffe) a napokon nás v kancelárii pohostí čajom a musíme si pozrieť na počítači videoklip s vtedy nastupujúcou hviezdou Ruslanou. Zuzka odchádza dojatá galantnosťou primára, ktorý jej na rozlúčku bozkáva ruku, ja rozmýšľam prečo sú v nemocnici naťahané siete v priestore medzi schodiskom, no sme vo vojenskej nemocnici, takže zrejme majú aj nejakých „skokanov“, ktorí by si chceli predĺžiť pobyt v nemocnici. Aby pohostinnosti nebolo dosť Toľja nám zoženie sprievodkyňu, ktorá nás prevedie neďalekým otvoreným múzeom dediny – krásne drevenice, ..... no veď to vidíte sami. Výklad nám robí v krásnej ľúbozvučnej ruštine...až sa Marcelovi začal nožík vo vrecku otvárať :)

Unavení prehliadkami sa vraciame na stanicu, kupujeme fľašu „gorilky“ (nie obyčajnú, ale „lampočku“, fľašu v tvare klasickej žiarovky a už sa vezieme. Vlak – kategória „kupejnyj“, vyšší level je už len „kupejnyj mjakyj“ – rozdiel sa nám zistiť nepodarilo. Kvalitou vlaku sme veľmi príjemne prekvapení, každý vagón má svojho sprievodcu v uniforme, na chodbičke koberec, záclonky, pohodlné sklápacie postele a navyše, čo nás potešilo asi najviac, sprievodca je vždy ochotný priniesť pivá po 3 hrivny, čo nám dobre padne a rýchlo zaspávame.